Som tu správne??

Autor: Jakub Ďurovský | 26.8.2011 o 11:40 | (upravené 26.8.2011 o 12:38) Karma článku: 6,64 | Prečítané:  1461x

Začínam premýšlať kam tento svet speje. Je to hlúposť, obmedzenosť, alebo iba ľahostajnosť? Čo si o sebe myslia?A myslia vôbec? Nevadí im to? Naozaj nemajú okolo seba nikoho, kto by im aspon naznačil že to je celé zle?

 

Začínam premýšlať kam tento svet speje. Je to hlúposť, obmedzenosť, alebo iba ľahostajnosť? Čo si o sebe myslia?A myslia vôbec? Nevadí im to? Naozaj nemajú okolo seba nikoho, kto by im aspon naznačil že to je celé zle?

Asi nemáte potuchu o čom hovorím. Hovorím o ľudoch na uliciach, obchodoch, skrátka všade okolo nás. Rozhodol som sa ich pomenovať ovečky. Stretávame ich každý deň, prechádzame okolo, možno sa pozastavíme nad tým ako vyzerajú alebo čo majú oblečené, ako sa správajú. Sám seba považujem za celkom kultivovaného človeka a naozaj, pár takých ako ja poznám. Ano, je to tak, niesme tu sami. Občas premýšlam, kedy si ma prídu odviezť tam odkial som prišiel. Naozaj sa tu cítim ako alien, english man in New York. Ale prejdem k podstate.

Nedávno som si bol vo fastfoode kúpiť obed. Vonku bolo cez 35 stupňou, bezvetrie a v tej malej miestnosti bolo aspon 50. Maximálne teplo. Dal som si zeleninový šalát zo syrom a bilinkovým dreesingom. Kým som čakal na svoju objednávku celkom zdravého jedla, objavila sa pri mne slečna, ktorá mala asi 20 rokov, možno menej, možno viac, no nie o vela. Trištvrťové gate jej nádherne obliehali mohutné stehná o hrúbke môjho pásu. Tričko s výstrihom bolo dokonale nalepené na velkom, opuchnutom a prevalenom bruchu. Vlasy takmer učesané. Nebolo by na tom nič zlé, nikoho neodsudzujem, ale vypočul som si čo si objednala. Keďže nemali miestnu špecialitu, bagetu plnenú gyrosom, dala si kuraciu. Samozrejme velkú. Vo vnútri Vás čaká krásne vyprážaný kurací rezeň, dreesing a dalšie prekvapenia šéfkuchára. Napadla ma otázka, či si to neuvedomuje, je jej to jedno, alebo sa s tým, samozrejme iba podla nej, nedá nič urobiť. Iba pre úplnosť, vyjadrenie že sa stým nedá nič robiť ma privádza do úplného šialenstva. Sám som schudol za 2 mesiace 10 kíl a nie športom. Zdraví stres a hned som sa cítil lepšie.  Ked som opúšťal obchodík, schuti sa napila ladovo chladenej coca coly.

Vyšiel som von, ani som sa nestačil spamatať z toho šoku a presne oproti mne kráčal počernejší spoluobčan, taký ten košický taliansky typ. Velké brucho, ťažký krok, v ruke bageta a huba komplet zadrbaná od tatarskej. Asi ma naplo.

O pár hodín neskôr som sa rozhodol zájsť do jedného obchodu istého nákupného reťazca. Vonku rovnaké teplo, hic jak prase. Našiel som čo som potreboval a namieril som si to k pokladni. A hádajte čo sa stalo. Pri pokladni mladý muž, pupok jak svet, chlpaté mal hádam aj dlane, krásne prepotený, kraťasy a bez trička si veselo vykladal na pás dva kartóny piva. Nejde o pivo. Nech si dá, ale akosi ma zarazilo, že v dnešnej dobe sa nájde sedliak ktorý vojde do obchodu hore bez. Nieje to trochu... choré?

Vyšiel som do toho neznesitelného tepla a sadol som si na pohár kofoly, na terasu, hned vedľa toho obchodu. Zrazu strašný krik, nadávky a nezrozumiteľné bľabotanie. Ano, ano, naši spoluobčania boli na nákup a aj im bolo asi teplo, nadaplo ich to isté. Bola to skupinka tých talianksych košičanov, dve staré ženy jedno dieťa a jedna vyrastajúca. Kým som ja stále čakal na kofolu, slečna barmanka stihla spoluobčanov obslúžiť no prišli další. Tentokrát ich mužská časť. Teda výrastkovia v najhoršom veku, tj.tresne nestíhateľný. Posadali si na stoličky, bolo ich asi 7. Automaticky obsadili celú jednu časť terasy a pustili sa do vášnivej debaty, netuším o čom. Ale znelo to asi ako: chblbl he cha ble traktor, chbuhe blue autobus... Pri jednom hlasnejšom prejave jedného z usadených ktorý prekročil hranicu 150 decibelov som sa otočil, aby som vyjadril že mi to nieje moc po chuti. V tom som zmeravel. Malé talianko-košické niečo o veku asi 5 - 6 rokov, tažko vypasené. V ruke nanuk, ktorý mu stekal po tlstej ruke, papulka celá zasvinená. Niečo mi na ňom nesedelo a v zlomku sekundy som prišiel na to čo. Oblečené iba slipy a tielko. V tom momente si vopchal ruku, celú od nanuku, ano, hej, presne tam. Zaplatil som si kofolu a šiel som preč. Nikto by vtedy nechcel vidieť moje myšlienky. Boli čierne ako labky toho „zvieratka"

Ako, toto je dobre? Takto to má byť? To naozaj sa mám cítiť ako niekde v lese? To nikomu toto neprekáža? Veď to je choré. Ľudia, uvedomte sa.
Dnes som začal na záhrade budovať pristávaciu plochu, mám objednaný neónový nápis: Welcome o rozmeroch 20 x 150metrov. Bože! Vezmite ma domov!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?