reklama

Botswana: Môj privátny raj

Určite sa v myšielnkach vraciate do minulosti a zamýšlate sa nad tým, aké najkrajšie miesta ste navštívili, alebo snívate o miestach, kam by ste sa chceli niekedy v živote dostať. Moje sny boli skoro vždy zamerané na Áziu. Dobrodružný výlet po krajinách iného sveta, málo doknuté človekom, nepoznačené modernou dobou. Vidieť aký mohol byť život dávno. Môj sen sa síce zatiaľ nesplnil, ale dostal som ponuku aká sa neodmieta. Projekt v Botswane. Výzva a tie ja môžem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Určite sa v myšielnkach vraciate do minulosti a zamýšlate sa nad tým, aké najkrajšie miesta ste navštívili, alebo snívate o miestach, kam by ste sa chceli niekedy v živote dostať. Moje sny boli skoro vždy zamerané na Áziu. Dobrodružný výlet po krajinách iného sveta, málo doknuté človekom, nepoznačené modernou dobou. Vidieť aký mohol byť život dávno. Môj sen sa síce zatiaľ nesplnil, ale dostal som ponuku aká sa neodmieta. Projekt v Botswane. Výzva a tie ja môžem.

O mojej ceste sa hovorilo dlho, vyše pol roka pred skutočným odletom. Bol obyčajný štvrtok, január, vonku snehu viac ako býva zvykom. Zazvonil mi telefón a kolega mi oznámil že v pondelok odlietam. Moje očakávania boli obrovské. Letel som s kolegom, Viedeň - Franfurt, nenáročný let, celý čas sme sa rozprávali. Ani som si nevšimol a už sme vystupovali. Dve hodiny čakania a odlet do Johanesburgu v JAR. Ukrutne dlhý let. Desať dlhých hodín, pre mňa plných spánku. Kolega nezažmúril oči. V Johanesburgu dve hodiny čakania a let do hlavného mesta Botswany - Gaborone. To že na motore chýbalo pár nitov si nikto nevšímal. Pristáli sme. Zbytočne by ste čakali terminál, žiadny tam nieje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vystúpil som po schodoch a po prvýkrát sa do mňa oprelo africké slnko. Bol to krásny pocit. Teplo nebolo suché ako som čakal, naopak, bolo vlhké a ťažké. Keď som opúšťal rodné Slovenko, teplomer v aute ukazoval -10. Tu bolo krásnych 37. No moja radosť pominula keď som zistil že budem cestovať 650 km autom. Aspon že až zajtra. Hotel, bazén a posteľ. Okrem hotela som toho ešte veľa nevidel, no teraz budem mať šancu, cesta bude dlhšia ako dlhá. Cesty majú krásne, široké, bez jám, asfalt síce pri kontakte s pneumatikou zanecháva dosť hlučnú zvukovú kulisu, no po pár kilometroch si zvyknete. Krajina je jednotvárna, na juhu mierne hornatá no potom iba rovina, minimálne prevýšenia v desiatkach metrov. Hlavné mesto pôsobilo celkom moderne, nad moje očakávania. No akonáhle zájdete hlbšie, realita je úplne iná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľudia žijú v hlinených domoch v priemere cca 3 metre, žiadna podlaha, slamenná strecha. Hoci je všade tráva, okolo domov by ste ju hľadali márne. Starostilo vytrhaná, vidno iba červenkastú zem bez kamienka či stebla trávy. Ako som sa neskôr dozvedel, je to opatrenia voči hadom. Ludia prevažne bosí, samozrejme tmavej pleti, v starom oblečení zvedavo si obzerajú prechádzajúce auto. Ovládol ma čudný pocit. Chudoba, všade chudoba. Iba pre info, Botswana je veľka asi ako Francúzko, má 1.8 mil obyvateľov. Priemerný vek sa tu pohybuje okolo 36-37 rokov, 60%obyvateľstva je HIV pozitívnych, viac ako 50% obyvateľstva je mladších ako 15 rokov. Je to najdynamickejšie sa rozvíjajúca krajina na Africkom kontinente. A dôvod? Diamanty. Sú všade vo veľkom množstve. Pokial si dobre spomínam, spoločnosť pre ktorú sme robili projekt my má 6 baní na diamanty iba v Botswane. Jedna funguje na 100%, dalšia na 20% a dalšie sú zavreté kvôli kontrole cien a hodnoty diamantov. A práve v tej fungujúcej na 100% som mal tú česť prežiť 10 mesiacov. Je to rozlohou najvačšia povrchová baňa na diamanty na svete.
Ale odbočil som od témy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Miestny nám rozprávali o mieste, neďaleko od nás. Volá sa Kubu Island. Je to miesto v strede ničoho, plné kameňov a baobabov. S koelgom sme sa rozhodli v jeden voľný deň ísť na malú expedíciu. Mali sme k dispozícii malú Toyotu RAW4, náhon na všetky 4 kolesá je nevyhnutnosťou. Skoro ráno sme zahájili našu cestu na benzínke, načerpali sme plnú nádrž, kanistre, chladničku sme naplnili pivom a nápojmi. Vyšli sme z mesta a pokračovali podla inštrukcií. Najskôr po asfaltke rovno a na prvej odbočke vľavo. Po chvílke sa asfalt končil a začala neúprosná africká divočina. Vyzajdená cesta, iba prach a kamene. Po asi pol hodine sme dorazili do dediny o ktorej nám hovorili. Na okraji cesty bola stará zničená tabuľa ktorá nám oznamovala že náš ostrov e neďaleko. Šipka jasne ukazovala na cestu plnú piesku, pomedzi krovie. Zapol som náhon na všetky 4 kolesá a pustil som sa po ceste. Šli sme dlho, cesta bola náročná, piesok, kamene, krovie. Po dobrej hodine sme na horizonte pomedzi kríky uvideli planinu. Samá rovina. Horeli sme nedočkavosťou, hoci teplota vonku prekračovala 35 stupňou. V zákrute sme uvideli veľkú tabulu s nápisom Welcome to Le Khubu Island.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, našli sme to. Cesta za tabuľou bola horšia ako doteraz. Znova kríky, veľké kameňe, začínal som mať obavu. Po ďalšej hodine jazdy sme dorazili na okraj planiny. Vtom momente mi bolo jasné že to bývalo soľné jazero. Všade kde ste sa pozreli nebolo nič, iba bielo žltý piesok, tvrdý ako kameň. Iba na povrchu posledné známky soli. Po okrajoch tohto obrovského priestoru ktorý sa naodvážim odhadnúť boli malé ostrovčeky veľke asi 100x100 metrov, vyvýšené, obrastené trávou. Autom sa vyšiel na jeden z týchto „trsov", vystúpili sme a nadšene debatovali, fotili a ako to býva zvykom, nadšené nadávky sa dali počítať na stovky. Nikdy pred tým som nič také nevidel. Nádhera. Keď počiatočné nadšenie upadlo, spomenuli sme si na cieľ našej cesty. Ako to hovorili? Stále po ceste a už z diaľky uvidíte obrovké stromy, tam to je. Už odtiaľto sme ich videli v dialke . Poďme teda ku nim. Sadli sme do auta a pustili sme sa po ceste, pomedzi ostrovčeky. Za kátko sme stretli obrovské stáda kráv bez pastiera migrujúce krížom cez planinu a zastali sme pri rampe. Tu očividne naša cesta končí. Asi 200 metrov od rampy stála malá chatrč, na malom kopčeku, no ani známka o človeku, veď kto by žil tu, uprostred ničoho. Obrátili sme sa, určite ideme zle. Vrátili sme sa až na miesto kde začalo naše nadšenie. Po krátkom dohovore sme sa dohodli, že si to zamierime krížom k stromom ktoré sme videli v dialke. Mám dobrý odhad a túto vzdialenosť som odhadol asi na 10 kilometrov. Vypol som náhon na všetky 4 kolesá a zahájil som útok krížom cez túto rozľahlú krajinu.

Asi po dvoch kilometroch rýchlej jazdy auto začalo spomaľovať, pozvoľna. Sledujem rýchlosť, klesá, otáčky stúpajú, dopekla, čo sa deje? Kolega si všimol že niečo nieje vporiadku. Pozrel som sa do spatného zrkadla a videl som blato lietajúce asi všade, meter nad auto, za autom hlboké koľaje. Pôda bola na povrchu suchá, ale pod šktupinou bolo bahno. Podradil som, vytočil volant a veľkým oblúkom som sa stočil spať. Adrenalín stúpal, tá cesta sa zdala nekonečná. Onedlho kolaje za autom neboli, nahlas som vyfúkol. Už je dobre. Ale čo teraz? Z dialky k nám cvála černoch na koni. Zastavujeme a po krátkom rozhovore sme boli o jednu cigaretu ľahčí, no máme smer. Zamierili sme teda k onej bráne. Zatrúbili sme a spoza domčeka na kopci vybehol černoch a bežal k nám ako o život. Otvoril bránu, slušne sa pozdravil a spýtal sa kam ideme. Odporučil nám ísť obchádzkou, pretože pôvodná cesta je plná bahna, hoci nepršalo už dva mesiace. Tento týžden tam zapadla celá juhoafrická výprava. Prišli sme o dalšiu cigaretu. Informácie niečo stoja. Dalšia hodina cesty a tabuľka označujúca najkratšiu trasu. Samozrejme, treba to skúsiť, keď to nepôjde vrátime sa. „Vrátnik" mal pravdu, vletel som do bahna, auto takmer zastavilo, spod kapoty dym. Trhám volantom a darí sa mi vyslobodiť, som vonku. Srdce mi zasa tĺklo ako zvon.

Vraciame sa a ideme obchádzkou. Hodina a pol cesty, opúšťame planinu, stále náš ostrov v nedohladne. Prestávame dúfať, keď zrazu rázcestie. Stojíme a radíme sa. Nenapadlo nás nič lepšie ako kameň, papier, nožnice. Kto vyhrá, jeho stranou ideme. Vyhráva kolega a ideme vpravo. A dalšia križovatka, znova losovanie, vyhrávam a ideme vľavo. Prechádzali sme povedľa troch hlinených domov, pod stromom sedel chlapec a hral na gitare. Zastavujeme a ideme k nemu. Odkladá gitaru a spoza stromu vyťahuje dlhú guľovnicu. Zmeravel som. Podišiel k nám a nasledoval rozhovor a dalšie cigareta mínus. Mudrejší vyrážame podľa nových inštrukcií. Neprešli sme ani 5 kilometrov a v ceste nám zastavil starý off road plný černochov, jeden šofér a plná korba. Dvaja zoskakujú a idú k nám. Značne som znervóznel. Jeden z nich mal biele tričko, na ňom sibírsky husky. Pri teplote 40 stupňou to na tom černochovi bolo celkom vtipné. Ochotne im dávame cigarety a uvoľnujú nám cestu. Po približne 10tich kilometroch míňame stádo koní, stojace vo vode. Zrazu sa dali do cvalu. Slnko sa oprelo do kvapiek vody ktoré im špliechali spod kopýt, prekrásny pohľad. Začíname byť vyčerpaný, ideme už dlho, takúto cestu som naozaj nečakal, sklamanie sa pomaly šplnhá do hlavy. Šli sme dalšiu hodinu, už pomedzi krovie sme videli znova planinu. Vyšli sme z porastu a naskytol sa nám pohľad v aký som ani nedúfal.

Soľná planina, pár sto metrov od nás malé jazero vody plné vtákov, slnko sa láme na hladine a v pozadí, nás cieľ. Aj z diaľky mi bolo jasné že toto miesto je výnimočné. Blížili sme sa zo severu. Ostrov vystupoval z ničho. Všade na vôkol iba rovina, piesok, kúsky soli. Bol zložený z kameňa. Obrovské balvany velké ako autobus. Vlastne to bol jeden obrovský kameň a na ňom menšie a vačšie kusy tvrdej hmoty sivastej farby. Na kameňoch už z dieľky boli znateľné červenkasté žili akejsi inej horniny. Ostrov bol veľký asi 800 metrov, široký 400 metrov a najvyššie miesto bolo vysoké približne 40 metrov. Všade po ostrove boli baobaby. Obrovské, mohutné. Rôznych atipických tvarov. Bolo to neskutočne krásne až mrazilo. Vyšiel som z auta a to ticho... Nemo som tam stál a pomaly som začal kráčať na skaly. Vyšplhal som na najvyššiu a to čo moje oči videli mi teraz, rok po tom ako som to zažl, spôsobuje zimomriavky. Nebo bolo modré, zem biela a v mieste kde sa spájali, teplo vytvorilo čarovné divadlo farieb.

Sadol som si na najvyššie miesto, zapálil som si cigaretu, otvoril si plechovku, načal pravú slovenskú oblátku. V hlave som mal absolútne prázdno. Okolo mňa ticho, kľud, absolútne nič. V tom momente ma nič netrápilo. Sedel som tam a vedel som že toto je najkrajšie miesto na svete. Nie pre všetkých, ale pre mňa. To na ktoré budem spomínať celý zbytok života. Je to miesto na ktoré mám chuť ujsť vždy keď ma tento svet začne bolieť. Aby nastalo ticho, kľud a absolútne prázdno. Reset.

Jakub Ďurovský

Jakub Ďurovský

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Per aspera ad astra Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu