Fínsko: moje sklamanie roka

Autor: Jakub Ďurovský | 9.9.2011 o 16:01 | (upravené 9.9.2011 o 16:26) Karma článku: 8,54 | Prečítané:  3384x

Po celkom úspešnom článku o mojich dojmoch a zážitkoch v Botswane som sa rozhodol pridať aj dalšiu destináciu. Fínsko. Krajina 1000cich jazier, polárnej žiary a dlhej noci.

 

Jedného nudného dňa v kancelárii, keď vonku príjemne svietilo slniečko, ktoré naznačovalo začiatok leta, ma šéf zavolal do kancelárie. Bez okolkov mi oznámil že o mesiac ideme na služobku do Fínska. Usmial som sa doširoka, hlavou mi prebehlo všetko čo som o Fínsku počul: Polárna žiara, všade jazerá, vyspelá krajina žijúca v harmónii s prírodou, soby, lesy... Waw!!! Nemôžem sa dočkať.

Ako sa nám to krátilo, čítal som všetko čo mi prišlo pod ruku, tešil som sa na náš výlet. Nadchádzal deň D, nabil som foťák na 105% a išiel som do práce. Odtiaľ autom, smer Wienna. Cestou ma sklamala navigácia, tak som si to strihol do Maďarska na kúsok. ( J ) Odlet sme mali o hodinu a pol, kopa času na kávu a posledné kúsky toho čo už poznám. Let do Helsínk trval niečo okolo hodiny a pol, ako býva zvykom, celý som ho prespal. Prebudil som sa až vtedy, keď lietadlo naberalo smer na letisko. Pod nami veľké mesto, chvílku mi trvalo, kým som sa zobudil a pripomenul si kde som a kam idem. V Helsinkách dve hodiny čakania a odlet do Oulu, niekoľko sto kilometrov južnejšie. Už v Helsinkách som si všimol tú podivnú reč. Už som počul všeličo, ale toto bolo fakt zlé. Blabotanie aké nemá páru. Brrr, ešte teraz ma striasa. V Oulu sme si vyzdvihli auto v nemenovanej požičovni, po hodine čakania a pol hodine urputného boja zamestnanca s angličtinou. Čakal som viac...

Pred nami bolo 130 kilometrov cesty autom, tak hor sa von, do Fínskej reality. Vonku bolo všetko pekné. Usporiadané, bez odpadkov, trávniky upravené, všetko malo svoje miesto, ale niečo mi tam nesedelo. Cesty kvalitné, bez jám, v meste 50tka, samé kruhové objazdy. Vychádzam na dialnicu, 110. Obrovské sklamanie. 130 kilometrov po rovine, široká cesta, prehladné okolie, ľahko čitateľná doprava. No nič, prežijem to, aj keď tá cesta bude dlhá. Samozrejme, nieje dialnica ako dialnica. Po chvíli som zistil že to dialnica ani nieje, iba rýchlostná komunikácia, ktorá sa mení na obyčajnú cestu s povolenou rýchlosťou sladkých a ospalých 50km/h pri prejazde každého kúsku civilizácie. Vraj obce... Hlavná cesta, okolo 20 domov, škatulkovo podobných, okolo lúky, stajne a sem tam traktor. Pred každou „obcou" tabuľka oznamujúca automatické radary poctivo strážiace vašu rýchlosť. Ale nie ako u nás, tam naozaj sú. Šoférujem rád, ale nie vo Fínsku! Všetci striktne dodržujú rýchlosť a nikto sa nikam neponáhľa, všetci majú čas aj peniaze.

Prišli sme na hotel, zavreté. Fínsky nápis nám oznamoval aby sme zavolali na uvedené číslo, čo sme museli vydedukovať iba z dátumu a časov. Prišiel nám otvoriť SBS-kár, dal nám klúče a špičkovou angličtinou nám zaprial príjemný pobyt. Bohužial, nevedel som že to bude posledný človek ktorý angličtinu ovláda. Bolo 9 hodín večer, slnko už nebolo na oblohe, stmievalo sa. Dal som si sprchu, skočil do sauny a zapol telku. Práve šli priatelia, potešil som sa a pridal som hlasitosť. Na moje potešenie to bolo pôvodné anglické znenie a titulky v tej ich hatlanine. Prepol som kanál, NCIS v pôvodnom znení, ich titulky. A takto to bolo všade, žiadny dabing. Kedže som fajčiar, prepadla ma chuť na nikotín. Otvorim dvere na chodbu a vychádzam von. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil že je vonku svetlo. Bolo 11 hodín večer a rovnaké svetlo ako keď sme prišli. A také bolo až do pol 2hej ráno. Potom hodina tma a znova svitalo... Čudná to krajina.

Na pracovnom obede formou bufetových stolov som si dal zaujímavú zeleninovú polievku, kúsky nejakého zvieratka a zemiaky. Nevarili najhoršie, chutilo mi. Trochu ma šokovalo, keď si prísediaci dal k masu a zemiakom pohár studeného mlieka. Na večeri sa mlieko opakovalo, bola aj vodka a fakt dobré cestoviny. Jablkový džús bol excelentný.  Po večeri som sa chcel ísť von prejsť. Stále bolo svetlo, síce fúkal vietor, ale som tu iba raz. Na ulici bolo mrtvo, celkom ako v bojovej zóne kdesi v Iraku.

Ale asi najzarážajucejší zážitok som mal, keď som bol fajčiť pred istou firmou. Stál som pri vchodových dverách, predomnou parkovisko, takmer plné. Stálo tam približne 50 áut. Ako si tak fajčím, iba tak sám pre seba som sa spýtal, ktoré auto môže patriť miestnemu šéfovi. Boli tam aj novšie autá, aj drahšie, nejaká Audina, BMW a podobne, ale tie stáli ďaleko od vchodu.  Priamo pred vchodom, asi 15 metrov odo mňa stála nová Mazda 6, nablýzkaná. Tak toto bude asi jeho, pomyslel som si, veď je nové a parkuje priamo pri vchode. Ani som nedofajčil, vyšla upratovačka, stiahla gemené rukavice, pravdepodobne pred minútov dopucovala záchody, hodila si veci do kufra a odchádzala na novučičkej mazde... Ani sám neviem čo som vtedy pociťoval. Ale smiech to nebol. Chvílku mi trvalo kým som si to v tej mojej hlavičke dal naporiadok a spýtal som sa miestneho, aká je priemerná mzda u nich, vo Fínsku. Po odpovedi 2300-2700 Eur mi prišlo zle. Nabral som odvahu a spýtal som sa ho, koľko berie on. S kľudom angličana mi odpovedal že 6500Eur na mesiac + príspevok na bývanie.

To už je na zamyslenie. Je to krajina čudná, mňa sklamala. Čakal som viac. Ale nikde žiadny „taliansky typ a la Košice", žiadny bezdomovec, nikde staré autá, žiadne rozbité cesty. Mladých ludí som videl asi  iba na letisku, jednotvárna krajina pre mňa bez iskry života. Nebyť tých tabúľ, pozor sob, ani neviem že som tak ďaľeko, všetko mi pripomínalo severné časti Poľska. Síce zarábajú viac, majú vyššiu úroveň všetkého, ale hovorím za seba, nech si ju poje.... vykašlať sa im na ňu, pre mňa ostáva Fínsko sklamaním.

V ten deň som zistil, čo mi vadí od prvého dňa. Je to tá krajina. Ich život. Nudný, bez iskry, ľudia chodia ako zombie, ani vás nevnímajú. Žiadny ruch či rôznorodosť. Všade zelená a hnedá farba, červené šopy pri ceste. Vadí mi ten poriadok, to že viem čo bude o 200 kilometrov ďalej, hoc som tu ešte nikdy nebol. Vadilo mi to ich škatulkové usporiadanie a nechutný pokoj a spokojnosť ktorá tam vládne.

Celú cestu domov som premýšlal nad tým, aké to je u nás na Slovensku. Precestoval som toho už celkom dosť, všade je inak, iní ľudia... Sú momenty, kedy preklínam celé Slovensko, ľudí čo tu žijú, ich obmedzenosť a celý systém fungovania spoločnosti, ale doma je doma a som hrdý na to, že moje doma je na Slovensku. Aj keď mi tú ideu kazí spoločnosť a systém, krajinu máme prekrásnu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?