A si preč...

Autor: Jakub Ďurovský | 10.11.2011 o 15:59 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  385x

Pamätám si, akoby to bolo včera. Ležali sme spolu v tráve na tej starej deke, ktorú sme všade brávali. Bolo príjemné teplo, všade som cítil vôňu lesných biliniek a ty si mala ten krásny a spokojný úsmev číslo štyri, taký ako keď ti je hriešne dobre. Váš pes, ktorého som najskôr nemal tak rád, behal ďaleko vo vinici a tvoj otec ako každý deň pracoval v sade. Nemali sme takmer žiadne starosti, boli sme tak neskutočné zamilovaný. Plánovali sme si, aký bude náš život spolu, rozprávali si o svojich snoch a ja som si ich vzal za svoje...

 

No čas plynie a my sme už ďaľeko od seba, aj keď bývame takmer na rovnakej ulici. Nie ďaľeko fyzicky, ale dušou, sme každý na opačnej strane planéty. Naše sny zapadli prachom a ja už nemám silu sfúknuť  špinu, ktorá na našu lásku napadala. Vždy keď sa pozriem na to miesto, kde naša láska odpočíva, spomeniem si čo všetko si ma naučila, čo všetko sme zažili a aké to bolo krásne, no hneď ako si uvedomím prach, napadajú ma všetky tie veci ktoré som ti robil. Veci na ktoré niesom hrdý, tie, ktoré ti tak ubližovali, tie, ktoré nás pochovali. Vtedy mi príde smutno...

Stála si pri mne, keď som padol na kolená, bola si pri mne pri všetkých dôležitých veciach v mojom živote. S hrdosťou a krásou tebe vlastnou si znášala všetky moje úlety, vždy keď som to potreboval si si ma vzala a pritisla na hruď. Cítil som tvoj dych, tlkot tvojho jemného srdca, život v tebe. Vtedy mi to prišlo lúto ešte viac...

Nikto nechápe prečo to skončilo, veď to bolo také krásne. Keď som sa snažil vysvetliť ti to, povedala si, aby som ťa neobťažoval, vraj ťa to už nezaujíma. Ale ja som chcel, potreboval som... Keď emócie prestali vrieť, stretli sme sa, pamätáš? Boli sme sa prejsť po polnej ceste, popri kaplnke. Bola si taká iná... Už si to nebola ty. Zatvorila si tú bránu, na ktorú som bol tak zvyknutý, tú ktorá bola iba pre mňa, ktorou som ťa videl iba ja. Zrazu som bol obyčajný okoloidúci a správala si sa ku mňe úplne obyčajne. Bolelo to, tak strašne to bolelo. Viem zaslúžim si to...

Mal som potrebu ti to vysvetliť. To, prečo boli veci ako boli, prečo sa stalo to čo sa stalo, prečo som ti tak veľmi ublížil.

Keď sme sa spoznali, bola si slnko plné energie, sily, elánu, toľko života v tebe bolo, toľku chuti žiť a biť sa zo všetkým čo príde. Odhodlane si prišla za mnou s povedala si aby som sa rozhodol. Ja som urobil čo si žiadala, rozhodol som sa a pár dní na to som sa do teba zamiloval. Neboli to dni, bol to moment, keď si za mnou prišla po odtancovaní a dala si mi pusu. Vtedy som sa do teba zamiloval a už nebolo cesty späť. No bol som aký som bol, začal som ťa potláčať, všetko to, čo bolo v tebe som za 4 roky úplne zničil. Ostal s teba iba tieň, otlačok v piesku, hmla na konci móla. Žila si pre mňa, dala si mi všetko čo si mala, zriekla si sa takmer všetkého, aby si ma urobila šťastným. Ja som si to nevážil a neviem prečo. Raz ráno som vstal a šiel som si zapáliť na dvor, sadol som si na hojdačku a premýšlal čo asi robíš. Vedel som že spíš, že snívaš. Uvedomil som si čo s teba ostalo, rozbil som ťa na milión kusov, nezostalo s teba nič. Musel som to skončiť...Ale nie preto, že som ťa nemiloval, práve naopak.

Miloval, sama nevieš ako a nikdy to vedieť nebudeš. Vtedy keď sme sa stretli si povedala že už to chápeš, že sa nehneváš. Stále mám v sebe pocit viny, stále mám pocit že som zbúral niečo čo malo ostať stáť. Už sme sa dlho nevideli, dlho sme sa nerozprávali, asi už nieje ani o čom. Všetko bolo povedané, ako to osud chcel... Nie, nie, osud neexistuje. To iba ľudia si vymysleli obraz osudu, aby ospravedlnili svoje nerozvážnosti.

Prečo to všetko dávam sem? Neviem, nikdy to čítať nebudeš, nikto to nebude čítať a ten kto si to prečíta v tom neuvidí nič. Iba výlev pocitov nejakého bezduchého skrachovanca, čo si nevie vážiť život a to čo mu ponúka. Toto nieje ospravedlnenie, na toto neexistuje žiadne prepáč, mrzí ma to, ani už to neurobím. Neexistuje žiadny liek ktorý vylieči rany ktoré som ti spôsobil.

Chcem ti poďakovať za všetko čo si pre mňa v živote urobila, za všetko čo si obetovala, za každú slzu, ktorú si vyronila kvôli mne.

Ďakujem

A na záver, odkaz pre všetkýh hrdinov:

„Nikdy nerozplač ženu, Boh počíta jej slzy."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?