Kedy to príde? A príde to vôbec?

Autor: Jakub Ďurovský | 22.11.2011 o 14:02 | Karma článku: 5,01 | Prečítané:  399x

Keď som bol malý chlapec, trávil som prázdniny a víkend, vlastne celý svoj mimoškolský čas u starých rodičov na vidieku. Mal som tam všetko čo som vtedy potreboval: vstával som neskôr, postel som opúšťal po urputnom boji s paplónom, vážil viac ako ja.

 

V kuchynke ma čakala starká, naliala mi teplé mlieko, pridala lyžičku obyčajného kakaa a cukru, kým som sa umyl, na stole ma čakali raňajky. Starkého saláma ( volal som tak obyčajnú dietnu salámu, ktorú jedol môj starký ), horčica v klasickom umelohmotnom kelímku, čerstvý chlebík, doštička na krájanie a staručičký nôž. Miloval som túto kombináciu jednoduchosti a v tej dobe, pre mňa dokonalej chuti.

Nikdy som si nevšímal, kde je vtedy môj starý otec, teraz to už viem. Od skorého rána pracoval na záhrade, alebo šiel do vinice vzdialenej 5 km, v kopci, samozrejme pešo. Ráno tam šiel sám, zobral si flaštičku vínka a večer sa upracovaný vracal domov, najedol sa, pozrel si správy a šiel spať. Vždy som sa mu čudoval, prečo nič iné nerobí, prečo ide spať tak skoro... Dnes to chápem. Som mladý človek, zodpovedný sám za seba a aby som žil, musím sa obracať. Často sa mi stane, že po práci prídem domov, najem sa a už iba letmo počujem ako sa mi pomedzi sny pletú slová redaktorov televíznych novín.

Už chápem, prečo si vždy po obede sadol pod veľky orech na dvore, na svoju lavičku, založil ruky akoby sa modlil, palcami mlel mlynček až zaspal. Teda, driemkal, ako on hovoril.

Premýšľam nad ľudmi, čo žijú „párty lajf", neštve ich nič, iba to, kedy, kam a ským, kde je aká akcia a kto kde bol, kto čo nosí, s kým chodí a koľko má peňazí.  Mám im závidieť, ľutovať ich, alebo mi to má byť jedno? Má zmysel im povedať že život nieje o tom? Okamžite dostanem facku s nálepkou:"život sa má žiť, nie prežiť!". Samozrejme, zabudol som, prepáčte už sa to nestane... Potom, keď dostanú od života lekciu mi budú vyčítať, aký som to priateľ, keď som im nepomohol. A viete čo, ako to voláte? Osud. Tak je to jedno, nie?

Mnoho ľudí v dnešnej dobe by potrebovalo náhľad do života pred pár rokmi. Nielen do života, ale aj do očí tých ľudí, do ich vnútra, zažiť ten pocit, cítiť to... Počuť ako hovoria o časoch keď bolo zle, počuť ten neistý hlas, keď hovoria o hlade, dotknúť sa ich sĺz, aby pochopili, že sú dôležitejšie veci...

Premýšlam ako to uzavrieť. Napadá ma jedna myšlienka:

Ak človek posudzuje iných je to znamenie, že ešte nestretol sám seba...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?