Dnes som bol kúpiť knihu, takmer sa mi to podarilo...

Autor: Jakub Ďurovský | 30.11.2011 o 12:28 | Karma článku: 3,49 | Prečítané:  356x

Toto počasie ma núti robiť veci, aké som nikdy pred tým nerobil. Leňošenie pred telkou, gaučing, ako to volám ja mi nikdy nič nehovoril, no čoraz častejšie sa mi stáva že sa pristihnem ako ležím na sedačke, natiahnutý a la Lenin a čumím to tej debničky aj keď ma to vôbec nazaujíma,neviem ako, ani prečo som tam, iba precitnem. Okamžite vstávam, hambím sa sám pred sebou, kam až som klesol, len tak blúdim domom a hľadám niečo čo ma aspoň trochu zabaví. Nič, ani tu nič, cigareta? Nieeeee, pane bože nie! Rob zo sebou niečo, vschop sa.

 

Priateľka rada číta, tiež som to robieval, aj keď nikdy to nebolo nič svetoborné, prečítal som pár kníh, naposledy asi pred dvoma či troma rokmi. Zapne si svetlo, zaujme miesto vedľa mňa a zatial čo ja sa hrám na konzole, len aby som nejako zamestnal paprče, ona prehadzuje stránku za stránkou, na tvári má kamenný výraz ktorý sa raz za čas zmení na letmý úsmev. Nikdy som čítanie neodsudzoval, prináša mnoho dobrého, nehovoriac o tom, že je dokonalý zabiják času. Dnes som sa rozhodol že si kúpim knihu...

Odbehol som si na „obed" a zamieril som si to priamo do najbližšieho kníhkupectva, ktoré je hneď za rohom. Míňal som tento obchodík už nespočetne veľa krát, často som sa pozrel dokonca do výkladu, no dnes som otvoril dvere, odhodlane som vkročil dnu. Slečnu, pani, alebo čo to bolo za pultom som očividne zaujal, asi po minúte zdvihla hlavu aby sa pozrela prečo jej zatiahla zima na nohy. Jej prítomný a ochotný pohľad predpovedal to čo prišlo. Okrem nás tam nebolo živej duše.

Priznám sa, že toľko kníh všade, tá vôňa a tá nepríjemná tvár za pultom mi okamžite pripomenula školské časi a kabinet mojej triednej učiteľky, striaslo ma. Pristavil som sa pri poličke, ležala kôpka kníh starostlivo poukladaná do neurčitej pyramídy tak, aby evokovali ľahostajnosť a náhodnosť uloženia, pousmial som sa a začal som sa očami obzerať po niečom, čo ma osloví. Raz za čas som vzal knihu do rúk, poťažkal si ju, zhrozil som sa pri počte strán, prípadne som si prečítal predslov a knihu som vrátil na správne miesto. Odhadujem, že môj boj trval asi 10 minút, no nič čo by ma zaujalo som nenašiel. Moje pocity striedalo nadšenie, keď som videl pekný a zaujímavý obal, zhrozenie v momente keď som zistil koľko má strán, prekvapenie čo tá sranda stojí  a moja zvedavosť, čo si asi myslí predavačka. Nenápadne som sa obzrel, ako som čakal, zrejme niečo čítala, hlava sklonená, bez záujmu. V momente, keď som začínal tretí okruh tour the kníhkupectvo, panika to nevydržala a dala mi zákernú otázku, na ktorú som však bol pripravený odkedy som otvoril dvere: „hľadáte niečo konkrétne?". „Nie, iba sa pozerám."odvetil som. V tom momente mi došlo ako debilne to muselo znieť, keď už 15 minút behám po obchode ako odtrhutý vagón. „Hľadám darček pre priateľku",dodal som chladnokrve. V obchode zavládlo trápne ticho a mňa osvietilo. Spomenul som si, že jeden môj kamarát čítal sci-fi literatúru a z jeho rozprávania ma autor dosť zaujal, dokonca som si spomenul aj na meno. „Náhodou niečo od Stanislawa Lema nemáte?", dostal som zo seba a podišiel som k pultíka za ktorým sa schovávala predavačka. „Od koho?" tvárila sa maximálne prekvapene. „ Stanislav Lem, starší autor, písal sci-fi literatúru...". Pozrela sa sa mňa, zrejme si dala do súvisu vyberanie darčeku pre priateľku, starého autora a sci-fi literatúru a ten pohľad stál za to. Zostalo mi zle. Urobil som zo seba ešte vačšieho debila ako pred chvíľou. „Literatúru tohto druhu nedržíme, skúste antikvariát."

Viac mi nebolo treba, pekne som poďakoval a odpochodoval som z bojiska. Cestou do práce som si celý čas nadával, prehrával si v hlave posledných 20 minút a sám seba sa pýtam, ako som to dokázal až takto dodrbať. V tom momente som sa pousmial a spomenul som si na detail ktorý mi ušiel v toľkej hambe. Keď som prišiel k pultu, za ktorým sa krčila, všimol som si čo celý ten čas študovala. Bolo to menu z čínskej reštaurácie, ktoré dobre poznám.

Po príchode do kancelárie som sa rozhodol, že ukradnem priateľke knihu, ktorá mi padla v kníhkupectve do ruky ako prvá, videl som ju položenú na stole. Nejako treba začať, možno to nebude až taká katastrofa...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?