Ako svet prichádza o Anjelov II...

Autor: Jakub Ďurovský | 5.4.2012 o 9:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  152x

Cítim jemný vánok na svojej tvári, hrá sa s mojími mihalnicami a starostlivo neupravené vlasy stavia do šíku. Vo vzduchu cítiť vôňu stromov, vody a jednu vôňu ktorú nepoznám. Márne sa snažím spomenúť, cítil som ju ešte ako dieťa, nemôžem si ju pamätať, jediné čo viem je, že mi dodáva neskutočný pokoj a istotu. V ušiach počujem šum vody, ktorý dáva tušiť jej blízkosť a silu, vzbudzuje rešpekt. Mám zatvorené oči, ale miesto tmy vidím seba sedieť na kraji mosta, fajčím cigaretu, flaša coly je položená vedľa mňa, priamo na rohu fotografie. Nohy mám voľne spustené vo výške a pomaly fajčím cigaretu svojho života. Pomaly, vychutnávam si každý jej milimeter, vydychujem nosom, aby som precítil tú dokonalú chuť, presne tak, ako vždy pred spaním, keď mi je dobre. Mám pokojný výraz, akoby som sedel v župane doma na terase v ratanovom kresle. Necítim strach, necítim nenávisť, necítim nič z toho čoho sa ľudia boja. Cítim iba to, že som zostal sám.

 

Dofajčím cigaretu a sledujem špak ako sa stráca v hĺbke podomnou a môžem iba hádať kedy sa pokojne stratí v rozbúrenej rieke podomnou. Zamyslím sa nad tým, ako ho rieka vezme zo sebou a odnesie niekam ďaľeko, niekam, kde bude všetko iné. Beriem do ruky fotografiu a napijem sa dúškom pomätenca strateného v púšti. Moja fatamorgána sa nestráca a pohľad na tvár na fotke spod viečok vytláča posledné kúsky citu, ktoré vo mne ostali. S ťažkosťou sa vylievajú a stekajú po suchých lícach, popraskaných perách a svoju púť končia na tričku. Splnili svoje poslanie, zvlhčili nielen tvár, ale aj dušu človeka sediaceho na kraji mosta.

Zo zadného vrecka nohavíc vyťahujem kus papiera s myšlienkami ktoré tam zanechalo moje pero, obnažené a znásilnené alkoholom, s myšlienkami ktoré som s posledných síl natlačil na kus papiera už pred časom a sám neviem pre koho. Možno ten kus papiera sfúkne vietor niekam do zabudnutia, presne ten istý vietor ktorý mi hladil tvár a bol mojou poslednou nádejou. Fotku vložím do vrecka a zdrap papiera vložím presne na miesto kde bola fotografia. Prial som si, aby si to prečítal aspon jeden človek, aspon jediná živá duša a presne tak isto som dúfal, že moje zúfalé volanie, na ktoré už niet odpoveď nikto nikdy nezačuje.

Niť mojich myšlienok preruší silnejší nápor vetra a pocit že strácam rovnováhu, otváram preto oči. Stojím na kraji mosta a roztiahnuté ruky nápadne pripomínajú utrpenie človeka spred času, ktorého mučili, bili, bičovali, ktorým pohŕdali a jeho slová boli iba kvapky dažda padajúce do mora. Jeho ukrižovali, no mňa sa nedotknú. Robte zo mňa štvanú zver, robte zo mňa prázdu schránku živej bytosti, zoberte mi všetko čo mám, ak chcete, zabite ma, znásilnite moju dušu, ale moje ja mi nevezmete. Môžete mi vziať moju tvár,môžete ma zavrieť do väzenia,môžete mi podupať moje telo, no nikdy nezabudnem kto som, to Vy nakoniec prehráte a až keď bude neskoro si uvedomíte že ste zlyhali, ako priatelia, ludia, bytosti...

Je čas.

Prenášam váhu do prázdna a môj pud sebazáchovy, šťa zvierací inštinkt vo mne sa ma snaží ešte posledné stotiny presvedčiť o tom, že ak sa posuniem ďaľej, nebude cesty späť a moje telo sa po dlhom páde stratí v rozbúrenej rieke, bude narážať na kamene a pri troche šťastia to už ja nebudem cítiť. Bude to iba obal, ktorý sa dnom rieky dostane niekam inam. Adrenalín nekontrolovateľne stúpol do bodu, v ktorom si moje srdce začalo čakanom kopať cestu von z tohto bezbožného tela padajúceho do hĺbky vlastnej temnoty, aby sa nestalo súčasťou môjho plánu skazy, aby sa aspon srdce, to posledné čo verilo v spravodlivosť tohto sveta, aby sa aspon to uchránilo od bolestivého pádu neveriaceho.

Je neskoro, som za hranicou po ktorú sa to dá zastaviť, cítim ako sa moje nohy odľahčujú a na tomto svete spácham posledný hrdinský čin. pokrčím kolená a odrážam sa do prázdna mojej budúcnosti. V momente keď moje nohy naposledy ucítili pevnosť povrchu otváram oči a posledný pohľad bytosti sa stráca na horizonte. V momente sa mením na psychopata vychutnávajúceho rýchlosť vlastného tela blížiaceho sa k hladine bytia, hukot v ušiach sa stráca v hluku tlkotu srdca. Blíži sa koniec. Zatváram oči a z posledných síl sa snažím rozprestrieť krídla, zbaviť ich prachu ľudskej zbytočnosti, naťiahnuť každé jedno zašednuté pierko a odletieť preč, niekam kde ma pochopia.

V tom zacítim silné šklbnutie a otváram oči. Tlak je silný a na moment moje telo zastalo, no teraz sa vracia smerom odkial prišlo. Snáď to nieje pravda. Klesol som až tak hlboko, na samé dno človečenstva, na miesta kde sa dostanete iba raz v živote, teraz to nemôže pokračovať! Lano na nohách ma neúprosne ťahá do výšky a znová púšťa, stále menej a menej. Mýlil som sa, ešte nieje čas, ešte nemôžem odísť. Ešte tu je niekto kto mi to lano k nohám priviazal. A ja som mu to dovolil...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?