reklama

Skutočný obraz skutočnej krajiny. Nigéria, časť prvá

Poznáte to, sedíte doma na gauči ako každý večer a či chcete, alebo nie, pristihnete sa pri tom, ako pozeráte televízne noviny. Dvojica upravených moderátorov si zarába či už na chlebíček alebo iné vymoženosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

X+

Diane v našej rodnej vlasti a určite aj môj vek a skúsenosti sa podpísali pod to, že čoraz väčšmi filtrujem informácie, ktoré sú mi podsúvané z každej strany, minimálne si prečítam aj iný článok, ak ma daná téma zaujíma.

Ale aby som Vás nenudil, naskytla sa mi možnosť služobnej cesty do Nigérie, nieže by som bol extra trieda, ale nikto iný sa ako dobrovoľník nenašiel. Skôr ako vystúpenie z radu o krok vpred som to vnímal tak, že celý rad ukročil o krok vzad a ja som tam zostal stáť sám a bolo neskoro cúvnuť. Čo to som si naštudoval, satelitné snímky mi toho veľa nepovedali a vydal som sa do krajiny známou po celom svete rozšírenou kriminalitou, brutalitou a puncom šestnástich percent svetových únosov ročne. V neposlednej miere ma zaujímal aj status najnebezpečnejšej krajiny sveta, ak odrátame krajiny, v ktorých prebieha vojna, či povstanie. Keďže som pred troma rokmi strávil takmer rok v Botswane, bol som pripravený na černošskú mentalitu a africký kontinent. Pridal som pár negatív a čakal som to najhoršie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Cesta medzi hlavným mestom a Obajanou
Cesta medzi hlavným mestom a Obajanou 

Pobalil som si švestky a vydal som sa na cestu. Zo Slovenska odchod o pol tretej ráno. Odlet z Budapešti o 6:00 nášho času, smer Frankfurt. Dve hodiny čakania a let do hlavného mesta Nigérie do Abuje. Podľa informácií, ktoré mám, Lagos je iba najväčšie mesto a okrem iného sa tu nachádza aj najväčší slam na svete postavený z odpadu na vode.

Po pristátí si ako prvé vybavujem teplo, takmer rovnaké ako v Botswane a neskutočný puch. Čakanie v rade na imigračnom mi pripadalo ako večnosť. Celú cestu som nespal, keďže nenávidím denné lety dlhšie ako dve hodiny. Let z Frankfurtu trval 6 hodín, bolo okolo 16:30 a mal som celkom dosť. Pamätám si neskrotnú dôležitosť s akou si pán na imigračnom prezeral mňa a v pase listoval ako ja Geo na toalete. Bolo mi slušne zle, hrozné teplo, ktoré v hale dosahovalo podľa mojich odhadov tak 38 stupňov a zápach, ktorý vo mne evokoval psí útulok po daždi. Po pol hodine čakania som dostal pečiatku s možnosťou zdržať sa v Nigérii mesiac, túto poctu som však sám pre seba okamžite zamietol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri páse na batožinu okrem tepla a pachu hľadalo batožinu ďalších 200 ľudí, vrátane približne tridsiatich nosičov batožiny. Samozrejme každý mal svoj vozík, prípadne dva. Po niekoľko desiatok minút trvajúcej bitke som sa dostal k batožine a vyšiel som von z letiska. Na moje počudovanie ma tam čakal šofér s tabuľkou, na ktorej bolo moje meno. Okamžite som oľutoval, že som nezostal v hale, to teplo bolo neskutočné.

Boj o batožinu nemal konca
Boj o batožinu nemal konca 

Odviezol ma na hotel, cestou som nasával všetku tú atmosféru tretieho sveta. Musím pochváliť ich infraštruktúru. V hlavnom meste bola neskutočne kvalitne navrhnutá a prevedená, stále budujú nové diaľnice, na ktoré sa ani zďaleka nechytáme. Ich štýl jazdy ma fascinoval. Staré autá na centimetre vzdialené od novučičkých limuzín, všetci trúbia a pre všetkých je všade dosť miesta a to všetko v rýchlosti okolo 80 míľ za hodinu. Občas im cez cestu prešprintuje peší chodec, aj keď sa to u nás na diaľnici nevidí, po čase som si na to zvykol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kvalitné dialnice o akých sa nám môže iba snívať.
Kvalitné dialnice o akých sa nám môže iba snívať. 

Procedúra prihlásenia v hoteli bola neskutočne zdĺhavá a do izby som sa dostal o pol siedmej večer, to som sa už cítil ako rozmrvený bebe keksík. Ráno ma čakal presun s ozbrojenou eskortou na miesto môjho pôsobenia. Pred hotel prišlo tmavé SUV, dymové sklá, uložili batožinu, sadol som si do auta, dvere sa zacvakli a vydali sme sa na 300 km dlhú cestu. Vojak na prednom sedadle mal ošarpanú uniformu, ktorá toho mala očividne veľa za sebou, aj keď žiadne prešívané diery po guľkách som si nevšimol. Samopal so sklopnou pažbou mal vo mne vzbudzovať falošný pocit bezpečia, no bezpečnejšie by som sa cítil keby som ho mal v ruke ja. Samotná cesta bola adrenalínový zážitok najhrubšieho zrna. Po ceste sme minuli zopár kontrol, drsní chlapíci s guľometmi krčiaci sa za vrecami piesku, žobrákov, predajcov všetkého možného popri ceste, ako aj autá plné pasažierov, ktorých počet môžem iba hádať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Skúste ich zrátať
Skúste ich zrátať 

Krajina je sama o sebe krásna, pár menších kopcov, banány, palmy, korytá riek, červená pôda a zelená flóra. Čo sa fauny týka, s tou je to horšie. Žiadne divé zviera okrem vtákov a plazov som tu nevidel. Občas sa nájde opica alebo had. Ľudia tu žijú biedne, bohatší v murovaných domoch, chudoba v plechových, alebo drevených chalupách obklopení špinou, kam len oko dohliadne.

Obchod
Obchod 

Ľudia sú tu priateľský pokiaľ sa pohybujete tam, kde sa pohybovať máte. Sú nápomocní, aj keď za každú službu očakávajú malú pozornosť, koniec koncov, ako všade na svete. Obchody sú tu mizerné. Nájdete tu síce krémy od svetových výrobcov, čokoládové tyčinky Mars, Coca Colu, no márne by ste hľadali známky európskej chuti. O pocitoch z miestneho trhu, o tom ako sme varili bryndzové halušky pre miestnych, o brutalite vojakov a o mnohom ďalšom snáď nabudúce, ešte tu nejaký ten čas pobudnem.

Jakub Ďurovský

Jakub Ďurovský

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Per aspera ad astra Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu