Skutočný obraz skutočnej krajiny. Nigéria, časť prvá

Autor: Jakub Ďurovský | 29.6.2013 o 14:09 | (upravené 29.6.2013 o 14:43) Karma článku: 9,25 | Prečítané:  488x

Poznáte to, sedíte doma na gauči ako každý večer a či chcete, alebo nie, pristihnete sa pri tom, ako pozeráte televízne noviny. Dvojica upravených moderátorov si zarába či už na chlebíček alebo iné vymoženosti našich európskych supermarketov tým, že poslušne číta text premietajúci sa na čítačke. Nikdy som nepremýšlal či mi hovoria pravdu, sú to predsa vážené osobnosti, sú v telke, určite vedia  čo hovoria.

 

Diane v našej rodnej vlasti a určite aj môj vek a skúsenosti sa podpísali pod to že čoraz väčšmi filtrujem informácie ktoré sú mi podsúvané z každej strany, minimálne si prečítam aj iný článok, ak ma daná téma zaujíma.

Ale aby som Vás nenudil, naskytla sa mi možnosť služobnej cesty do Nigérie, nieže by som bol extra trieda, ale nikto iný sa ako dobrovolník nenašiel, skôr ako vystúpenie z radu o krok vpred som to vnímal tak, že celý rad ukročil o krok vzad a ja som tam zostal stáť sám a bolo neskoro cúvnuť. Čo to som si naštudoval, satelitné snímky mi toho vela nepovedali a vydal som sa do krajiny známou po celom svete rozšírenou kriminalitou, brutalitou a puncom 16tich percent svetových únosov ročne. V neposlednej miere ma zaujímal aj status najnebezpečnejšej krajiny sveta, ak odrátame krajiny v ktorých prebieha vojna, či povstanie. Kedže som pred troma rokmi strávil takmer rok v Botswane, bol som pripravený na černošskú mentalitu a africký kontinent, pridal som pár negatív a čakal som to najhoršie.

 

Cesta medzi hlavným mestom a Obajanou

 

Pobalil som si švestky a vydal som sa na cestu. Zo Slovenska odchod o pol tretej rano, odlet z Budapešti o 6:00 nášho času, smer Frankfurt, dve hodiny čakania a let do hlavného mesta Nigérie do Abuje. Podľa informácií ktoré mám, Lagos je iba najväčšie mesto a okrem iného sa tu nachádza aj najväščí slam na svete postavený z odpadu na vode.

Po pristátí si ako prvé vybavujem teplo, takmer rovnaké ako v Botswane a neskutočný puch. Čakanie  v rade na imigračnom mi pripadalo ako večnosť, celú cestu som nespal, kedže nenávidím denné lety dlhšie ako dve hodiny. ( Let z Frankfurtu trval 6 hodín, bolo okolo 16:30 a mal som celkom dost.  ) Pamätám si neskrotnú dôležitosť s akou si pán na imigračnom prezeral mňa a v pase listoval ako ja Geo na toalete. Bolo mi slušne zle, hrozné teplo ktoré v hale dosahovalo podľa mojich odhadov tak 38 stupňou a puch ktorý vo mne evokoval psí útulok po daždi. Po pol hodine čakania som dostal pečiatku s možnosťou zdržať sa v Nigérii mesiac, túto podstu som však sám pre seba okamžite zamietol.

Pri páse na batožinu okrem tepla a pachu hladalo batožinu ďaľších 200 ľudí, vrátane približne tridsiatich nosičov batožiny, samozrejme každý mal svoj vozík, prípadne dva. Po niekoľko desiatok minút trvajúcej bitke som sa dostal k batožine a vyšiel som von z letiska, na moje počudovanie ma tam čakal šofér s tabuľkou na ktorej bolo moje meno. Okamžite som olutoval že som nezostal v hale, to teplo bolo neskutočné.

Boj o batožinu nemal konca

Odviezol ma na hotel, cestou som nasával všetkú tu atmosféru tretieho sveta. Musím pochváliť ich infraštruktúru, v hlavnom meste bola neskutočne kvalitne navrhnutá a prevedená, stále budujú nové dialnice na ktoré sa ani zďaľeka nechytáme.  Ich štýl jazdy ma fascinoval, staré autá na centimetre vzdialené od novučičkých limuzín, všetci trúbia a pre všetkých je všade dosť miesta a to všetko v rýchlosti okolo 80 mil za hodinu. Občas im cez cestu prešprintuje peší chodec, aj ked sa to u nás na dialnici nevidí, po čase som si na to zvykol.

Kvalitné dialnice o akých sa nám môže iba snívať.

Procedúra prihlásenia v hoteli bola neskutočne zdĺhavá a do izby som sa dostal o pol siedmej večer, to som sa už cítil ako rozmrvený bebe keksík.  Ráno ma čakal presun s ozbrojenou eskortou na miesto môjho pôsobenia. Pred hotel prišlo tmavé SUV, dymové sklá, uložili batožinu, sadol som si do auta, dvere sa zacvakli a vydali sme sa na 300 km dlhú cestu. Vojak na prednom sedadle mal ošarpanú uniformu, ktorá toho mala očividne veľa za sebou, aj keď žiadne prešívané diery po gulkách som si nevšimol. Samopal so sklopnou pažbou mal vo mne vzbudzovať falošný pocit bezpečia, no bezpečnejšie by som sa cítil keby som ho mal po ruke ja. Samotná cesta bola adrenalínový zážitok najhrubšieho zrna. Po ceste sme minuli zopár kontrol, drsní chlapíci s guľometmi krčiaci sa za vracami piesku, žobrákov, predajcov všetkého možného popri ceste, ako aj autá plné pasažierov, ktorých počet môzem iba hádať.

Skúste ich zrátať

Krajina je sama o sebe krásna, pár menších kopcov, banány, palmy, korytá riek, červená pôda a zelená flóra. Čo sa fauny týka, s tou je to horšie, žiadne divé zviera okrem vtákov a plazov som tu nevidel, občas sa nájde opica alebo had. Ľudia tu žijú biedne, bohatší v murovaných domoch, chudoba v plechových, alebo drevených chalupách obklopení špinou, kam len oko dohliadne.

Obchod

Ľudia sú tu priateľský pokial sa pohybujete tam kde sa pohybovať máte, sú napomocní, aj keď za každú službu očakávajú malú pozornosť, koniec koncov, ako všade na svete. Obchody sú tu mizerné, nájdete tu síce krémy od svetových výrobcov, čokoládové tyčinky Mars, Coca Colu, no márne by ste hladali známky európskej chuti.  O pocitoch z miestneho trhu, o tom ako sme varili bryndzové halušky pre miestnych, o brutalite vojakov a o mnohom ďalšom snáď nabudúce, ešte tu nejaký ten čas pobudnem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?