Kde sú deti? Alebo Kam kráčame?

Autor: Jakub Ďurovský | 25.11.2016 o 10:06 | Karma článku: 5,38 | Prečítané:  139x

V poslednej dobe sledujem politiku a spoločnosť celkovo viac než je zdraviu prospešné, než dokáže jedinec ako súčasť tohto mechanizmu vnímať v návale starostí a stresu.

 Niekto by mohol povedať, že to prvý krát v živote sledujem s odstupom či skôr nadhľadom, bez mediálnych pozlátok a bez šumu okolitého sveta, nakoľko som prestal úplne sledovať mainstream a všetko čo ma zaujíma si nájdem. Pozerám alternatívne správy, filmy bez reklám, medzi ľudí chodím menej než kedykoľvek pred tým. Na jednej strane mi to prináša akýsi vnútorný priestor vnímať sám seba, na strane druhej mi rapídne klesol počet priateľov ktorých naozaj zaujíma čo je so mnou, strácam kontakt s okolitým svetom a na facebooku si mi zobrazuje stále menej a menej príspevkov, čo pre mňa nie je ničím novým, keďže som posledné roky viac cestoval a toto všetko tu už bolo. Nezáujem, či skôr strata záujmu od „priateľov“ je čosi s čím sa dá žiť, veď oni sa vrátia keď im to bude vyhovovať, budú mať čas a ja budem mať čo ponúknuť.

Tento stav, tento dostatok ba až nadbytok osobného priestoru, času a myšlienok ma zaviedol do môjho detstva. Do detstva, ktoré bolo také krásne, aj keď malo svoje muchy, nástrahy a momenty, na ktoré síce spomíname celý život nie vždy v najlepšom, ale určitým spôsobom tvorili náš charakter, model správania a či sa nám to páči alebo nie, všetky tie veci čo sme robili, zažili, tvorí to, čím sme dnes. Spomínal som na to, ako som šiel na piate poschodie nášho paneláku a zazvonil som u Maťa, otvorila jeho mamina, sestra, ja som slušne pozdravil a spýtal sa či je Maťo doma a on väčšinou nebol, pekne som poďakoval a šiel som ho hľadať, podotýkam bez mobilu a internetu, verte či nie, do 10  minút som ho našiel v tom obrovskom betónovom svete aj bez GPS. Vo vchode bývalo 6 ďalších chlapcov zhruba v mojom veku a všetok voľný čas sme trávili spolu.

Trávili sme čas ako sa dalo, keď pršalo, navštevovali sme sa navzájom, skladali lego a tvorili z neho vlastné skladačky, autá, roboty, skladali sme Chevu, vymýšľali patenty na zostrelenie plastových potápačov do akvárka. Na medziposchodiach sme si stavali bunkre z kartónov, vo vchode pri schránkach sme zasa hrali céčka, mince, pogy. Keď bolo pekne, hrali sme pred panelákom guličky, naháňačky, schovávačky na parkovisku, futbal, basketbal, baseball, hokej proti inému vchodu či činžáku. Vyhadzovali sme tenisové lopty na panelák a sútažili vo všemožných disciplínach, preskúmavali mesto na bicykloch, korčuliach, skateboardoch, chodili sa sánkovať na vodáreň. Tí odvážnejší chodili na staré stavenisko za panelákom, kde som bol iba raz, či dva krát a skončilo to katastrofálne, keďže som si nové šušťáky oblial starou žltou farbou. Vyrábali sme si praky, šarkany, kuše, flusátka, celá dni sme sa prehrali s dvoma angličákmi na pieskovisku. Každý deň bolo do tmy vonku počuť deti a ich mami ako kričia aby už išli domov.

Prázdniny som zväčša trávil u starých rodičov na dedine, kde som sa nezastavil celý deň. Len čo som sa naraňajkoval, doslova som utekal na školský dvor alebo ihrisko za kamarátmi, kde sme sa stretli všetci a rovnako ako v meste, vždy bolo čo robiť. Neskôr, keď som dospieval sme chodili ako skupinka možno 10-15 ľudí každý večer von, rozprávali sme sa a riešili naše pubertálne starosti.

Ale kde sú dnešné deti a mládež? Kde sa vytratil detský smiech a bezstarostnosť, ktorá k ich veku patrí? Čo robia títo mladí ľudia?

Osobne si myslím, že detstvo aké som mal ja a možno väčšina z vás už neexistuje. Nedokážem si predstaviť reakciu domovníka alebo susedov, keby im deti na medziposchodie priniesli herný koberec a postavili si tam bunker z kartóna. Neviem ako by reagovala suseda, keby sa deti hrali schovávačku či naháňačku okolo jej novej Oktávie, či vyhadzovali tenisáky na stenu čerstvo zateplenej bytovky alebo paneláku, kopali si loptu o stenu susede na prízemí. Ako by sa na tie deti čo hrajú na schodoch céčka pozerali ľudia čo by šli okolo. Koľkých by rušil detský hlas vo vchode, rachot bicykla ktorý si vyťahujem z kočíkárne, pokreslený chodník kriedou a hokejová bránka odložená pod oknom.

Zaujímalo by ma, aká bude dnešná generácia detí, čo sa naučia bez hier, ktoré nám v ich veku dali nielen zábavu ale aj zručnosť, obratnosť, nútili nás myslieť, dávať si pozor, zlepšovali kondíciu a uberali energiu, ktorej majú všetci v tom veku nadbytok. Aké sociálne správanie si zo sebou odnesú do dospelého života, keď všetko riešia cez telefón, facebook, skype a neprichádzajú tak do osobného kontaktu s ľudmi?

Keď sa stalo pravidlom, že rodičia vinia učiteľa zo zlého správania dieťaťa, no nevidia, že matka po roku musela do práce... Nevnímajú fakt, že všetko čo povedia pred dieťaťom tvorí svet, myšlienky a podvedomie tejto malej a ešte tvárnej bytosti, že nasáva ako špongia zo svojho okolia všetko v dosahu. Pamätá si viac, než čakáme, počuje viac ako by sme chceli, no presne o tomto je tá zodpovednosť, keď sa rozhodneme na svet priniesť dieťa.

Tiež mám pocit, že deti akosi stále skôr dospievajú, nie fyzicky, nie mentálne, ale spoločensky. Čím ďalej, tým skôr chcú byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosti a mať tak všetky výhody dospelého človeka, samozrejme nevnímajúc dôsledky a zodpovednosť. Najhoršie na tom je, že im to sami dovoľujeme. Obliekať sa dospelo, vyzerať dospelo, rozhodovať sa samostatne, čo by bola asi najmenšia chyba, keby tie deti nejaké samostatné myslenie mali. Jednak ich v škole kŕmia učiteľky osnovami spred 30 rokov, otrávené a unavené zo svojej práce za minimálne peniaze, doma vidia a počujú akú máme ťažkú prácu, kolegov, čo zlé sa nám stalo cestou do alebo z práce, v telke okrem reklám nasiaknu informáciami mainstreamu a inde sa nič pozitívne nedozvedia, keďže nikam nechodia, sociálna interakcia je minimálna a ak nejaká je, tak na primitívnej úrovni.

Zabúdame, že sme jedinečné bytosti, ktoré existujú už tisícročia iba kvôli tomu, že napredujeme nielen technicky ale hlavne mentálne. Intelektualita nie je choroba. Tak ako sa spoločnosť od nepamäti delila na tých čo pracovali a tých čo mysleli, tak to je stále, okrem toho, že tí ktorým sa pracovať nechcelo a nevedeli myslieť si vymysleli politiku a svet kešu ( nie oriešky pozn.autora ).  Budujeme si ego nie na tom, čo sme dosiahli, čo sme vytvorili tvrdou prácou, v čom sme lepší, ale poukazujeme na nedostatky iných, ich chyby, zaváhania a zlyhania, tlačíme iných pod svoju úroveň, len aby sme na chvíľku zažiarili na pomyselnom piedestáli spoločnosti, ktorá už dávno nie je spoločnosť. Pozostatky spoločnosti už tvoria iba akéhosi ducha svojej doby a aj napriek tomu, že trvala tisíce rokov, dokázali sme ju zničiť za necelých 20 dekád.

Denne sa pozeráme na to, ako nám systém ničí životy, rodiny, spomienky a sny. Ten istý systém, ktorý je priamo závislý na práci a peniazoch nás všetkých, systém riadený ľuďmi, ktorých si zvolili naši dôchodcovia, (ktorým nezazlievam, pretože Markíza vie) robotníci čo pracujú od rána do večera a nemajú čas riešiť kto si bude kradnúť ďalšie 4 roky, nevedomí mladí, ktorý však nemajú žiadne ospravedlnenie, pretože majú čas, možnosti a od prírody aj silu niečo zmeniť ale volili aj ľudia ktorým momentálny stav plní peňaženky. A my? My si ochotne kúpime hajzlák, keď sme náhodou v nemocnici, zaplatíme si parkovné na pohotovosti a prizeráme sa, ako naši starý rodičia pomaličky umierajú pozerajúc sa na dnešný svet  so slzami v očiach cez okno domova dôchodcov, za ktorý museli dať celý dôchodok, na ktorý pracovali desiatky rokov a ktorý pokryje iba polovicu nákladov. A my to platíme.

Školstvo devastuje akékoľvek vyhliadky na lepšiu budúcnosť pre naše deti a zabíja veškerú snahu o výnimočnosť. Namiesto toho aby sa deti starali o to, či majú domácu úlohu, trápi ich čo si oblečú, aký majú mobil, čo niekto pokašlal, aby ho mohli vysmiať. Cigarety, alkohol a sexuálne experimenty vynechám. A my to platíme.

Naučili sme sa používať hordy zahraničných slov na pomenovanie ktorých máme svoje, vlastné, zabúdame na význam slova, hĺbku jazyka a jeho možnosti. Zabudli sme komunikovať, rozprávať sa, šíriť slovo či písmo s nejakým obsahom, myšlienkou či posolstvom. Hovoríme, keď máme byt ticho, sme ticho, keď by sme mali hovoriť. Hovoríme o veciach, ktoré nestoja za reč a mlčíme keď sa potrebujeme porozprávať. Vrcholom inteligencie sú intelektuálne a otrepané citáty, ktoré zdieľame na sociálnej sieti, namiesto toho, aby sme si svoju krivdu vykomunikovali. Slová ako pravda, fakty, česť, strácajú využitie, pretože to nikoho nezaujíma.

Možno žijem v zlom meste, pracoval som v nesprávnych krajinách s nesprávnymi ľuďmi, možno som sa narodil do zlej doby, nesprávnej dimenzie, ale viem, že to čo sa deje DNES, nie je správne, nie je dobré, nie je prínosné je to deštruktívne, dehonestujúce všetko, čo sme ako spoločnosť vo svojom pravom slova zmysle dokázali. Krivka efektivity klesá, mentálna úroveň priemerných ľudí je stále nižšia a vymývanie mozgov iba začína.  Predpokladám že posledné slobodne mysliace bytosti zmiznú z povrchu zemského do konca tohto storočia. Buď sa zakopú pod zem, alebo odletia inam, ak im to možnosti dovolia, pretože tu zostane miesto iba pre pracovnú silu, ktorá bude vlastne vďačná za to, že môže pracovať od rána do večera, v tej dobe už iba za ubytovanie a stravu. Sci-fi?

Myslím, že vaše vnúčatá, prípadne pravnúčatá to budú mať ťažké o to viac, že ich neučíme myslieť samostatne, nepodporujeme ich mentálny rast a prizeráme sa rozkladu všetkého čo bolo naše. A prečo som spomínal na začiatku deti, keď som potom rozrýpal ešte aj koniec storočia? Pretože všetko so všetkým súvisí a tiež som iba článok v tejto reťazi, ktorá však napriek svojmu potenciálu hrdzavie a zoslabuje. Cítim potrebu zdieľať svoje myšlienky tak, ako to robili naši otcovia, starý otcovia aj ich otcovia, vlastne ako sa to deje od začiatku.  Chcem zmenu, no nie akúkoľvek, ale takú, ktorá bude prospešná pre všetkých ľudí, ktorá im dá čas a priestor žiť život v podmienkach, ktoré sme zdedili po našich predkoch, Zem, na ktorej je dosť zdrojov, priestoru a času pre všetkých. Priestor žiť a zanechať tento kus šutru, čo si sviští vesmírom lepší pre ďalších čo prídu po nás a čas vnímať zázrak prítomnosti.  Pre niekoho to je utópia, rúhanie, neváženie si toho čo mám, no história nás naučila, že nič nie je nemožné, Zem sa točí okolo Slnka, nie je plochá, Amerika existuje, bosorky nie, na Marse je voda, Trump je prezident, Fico a Kaliňák v parlamente, Bašternák podniká. Naša história je plná zvratov, zmien a priznaní opaku toho, čo bolo vryté do kameňa, za čo sa dokonca popravovalo. Nedovoľme, aby o tisíce rokov niekto objavil vykopávku sochy slobody a pripísal nás k dávnym civilizáciám Atlantídy, Sumerom, Mayom, Lemúriom, ktorí tu žili pred nami a očividne urobili chybu.

Zakončím to citátom od filozofa a esejistu Georga Santayana: „Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdený na to, aby ju opakovali.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Británia zatvára hranice, podmienky pre Slovákov už nebudú také dobré

Británia pristúpila k referendu o brexite, pretože sa domácim nepozdávalo vyplácanie vysokých sociálnych dávok cudzincom.

SVET

Čo povedala premiérka Mayová o Európe a Británii

Británia skrátka odchádza z Európskej únie.


Už ste čítali?